Prečo pandémiu Covid-19 prežijem radšej v Taliansku ako v USA

Napísala Alice Speri pre The Intercept. Alice je pôvodom Talianka, ale dlhodobo žije v USA

(Skrátené)

Celý minulý týždeň som strávila prehľadávaním letov z New Yorku do Talianska. Nie kvôli tomu, že kvôli koronavírusu sa zbláznili ceny leteniek, ale kvôli tomu, že by som najradšej šla domov – do krajiny, v ktorej práve zúri epidémia tak, ako nikde inde na svete. Oveľa radšej budem tam, než v Spojených štátoch, kde bude život nekonečne horší.

V Taliansku už desiatky tisíc ľudí majú pozitívny výsledok z testu na nový koronavírus, už niekoľko tisícok zomrelo a nemocnice sú preplnené. Stovky zdravotníkov sa nakazili a preťažení lekári sa sťažujú, že už sa musia rozhodovať, ktorým pacientom sa budú venovať, a ktorým nie. Títo ľudia sa obracajú na zvyšok sveta, aby tento vírus brali vážne. Celá krajina – 60,5 milióna ľudí – je niekoľko týždňov v úplnej karanténe.

Na druhej strane, v USA si ľudia ešte len začínajú uvedomovať rozsah krízy a priveľa ľudí celú záležitosť ešte bagatelizuje a odmieta, že by sa ich mala vážnejšie dotknúť, v čom ich podporujú aj oficiálne vyhlásenia politikov. Mnohí napríklad kritizujú opatrenie Donalda Trumpa na drastické obmedzenie letov z Európy do USA. Hoci mnohí Američania sú ochotní zaplatiť aj 20 000 USD za letenku za oceán. A napriek tomu sa snažím dostať opačným smerom.

…

Napriek tomu, že už týždne dostávame zo sveta varovné signály, tu v USA sa oficiálne osobnosti stále ešte len snažia pochopiť, čo sa to vlastne deje. Pred pár dňami som prvý raz začula o priateľoch priateľov, ktorí sa márne snažili dostať na test, hoci príznaky sa im stále zhoršujú. A hoci aj v USA začínajú prípady pribúdať geometrickým radom, počet testovaných ostáva zúfalo nízky. Dlhé roky sme počúvali, že názory, ktoré považujú verejné zdravie za základné ľudské právo, sú príliš radikálne, bláznivé a populistické. Je tragickou iróniou, že práve na prebiehajúcej zdravotnej kríze sa ukáže, kto mal pravdu. Je šialené, že čo je jasné každému mimo USA, tu nie je ani aktuálnou otázkou.

Späť do Talianska. Ľudia majú obavy o seba a o svojich blízkych, že sa nakazia a ochorejú. Hnevajú sa na úrady, že dostali pokyny neskoro, možno majú aj obavy z toho, že im nemocnice nebudú schopné pomôcť. Ale stále je v Taliansku na obyvateľa viac lôžok a lekárov, ako v USA. Drastické opatrenia vlády sú v Taliansku motivované aj obavami, aby sa vírus nerozšíril na juh, kde je zdravotný systém slabší než na severe. Ale napriek všetkým obavám, Taliani sa nemusia báť, že testy nebudú dostupné, alebo že za ne budú musieť zaplatiť. Nemusia sa báť, že ak dnes pôjdu do nemocnice, neskôr dostanú prekvapenie v podobe účtu, alebo že kvôli zdravotným nákladom zbankrotujú.

V Taliansku síce zavreli všetky školy a rodičia majú problém, čo s deťmi, ale na druhej strane vydala vláda poukazy na opatrovanie detí a platenú dovolenku pre rodičov. Zatvorenie škôl je veľkým zásahom do rytmu verejnosti, ale nikde v Taliansku som nepočula námietky, že deti musia chodiť do školy, aby dostali aspoň jedno teplé jedlo denne.

…

V USA sú milióny ľudí nepoistených alebo so slabou poistkou, pracujú v niekoľkých zamestnaniach súčasne, nemôžu si dovoliť nájom a ľudia, ktorí robia za pár dolárov na hodinu sú pod tlakom, že ak neprídu na šichtu, znížia im počet hodín. Je to spoločnosť, kde s chudobou bojuje polícia a požiadavky na zdravotnú starostlivosť sa riešia väzením. Je síce pravda, že virusu je jedno, aký má kto triedny alebo imigračný status a napadá len telá, ale je nepochybné, že hlavnú ťarchu terajšej pandémie ponesú tí najchudobnejší a najodstrkovanejší. Základná nerovnosť, na ktorej je táto spoločnosť vystavaná, sa touto krízou zosilní do takých rozmerov, aké si dnes ešte nevieme ani predstaviť.

Nech si už členovia mojej rodiny v Taliansku vypestovali akékoľvek mýty o živote v USA, nepodarilo sa mi ich za tie roky prekonať. Mnohokrát som im rozprávala, ako všetko v USA, od trestnoprávneho systému, po verejné zdravotníctvo, pravidelne zlyháva a nerobí ani čiastočne to, čo od štátnych inštitúcií očakávajú Taliani. A je úplne jedno, ako energicky Taliani kritizujú tie svoje. Mnohokrát som svojim priateľom vysvetľovala, že sa na svoju impotentnú taliansku byrokraciu sťažujú len preto, že nevedia, aká nespravodlivá a rasistická dokáže byť byrokracia v USA.

A teraz sa im pokúsim vysvetliť, prečo chcem byť radšej s nimi v Taliansku, práve v týchto kritických časoch, lebo v USA majú niečo nehmotnejšie a strašnejšie ako vírus: neuveriteľnú samotu a izoláciu, lebo každý hľadí len na seba.

Vírus môže nakaziť kohokoľvek z nás, ale medzi mojimi dvomi domovskými krajinami je priepastný rozdiel. Po celom Taliansku deti, ktoré sú zavreté doma v karanténe kreslia na okná obrázky a píšu odkazy: „Všetko dobre skončí“. Pre spoločnosť, ktorá si tak zakladá na komunitnom a fyzickom kontakte, ako je tá talianska, je sociálne odlúčenie mimoriadne bolestné. A aj v podmienkach odlúčenia od rodiny, priateľov a susedov sa prejavuje silný zmysel pre solidaritu. Taliani vedia, že prekonajú aj túto skúšku, lebo sa navzájom môžu spoľahnúť jeden na druhého. Za Američanov by som nedala ruku do ohňa, že môžu povedať to isté.

Zdroje:

https://theintercept.com/2020/03/12/italy-coronavirus-united-states-preparedness/