Aurel Stodola – čím schoval do vrecka aj Chucka Norrisa

 Na začiatku bol tento článok pre spoločnosť pána Bavora o Aurelovi Stodolovi. Chcel som len stručne predstaviť niektorých významných slovenských rodákov, ale veci niekedy začnú žiť vlastným životom a vyvinú sa do nečakaných zápletiek. V tomto roku má Aurel Stodola 160. výročie narodenia a v Liptovskom Mikuláši sa múzeum pripravuje na túto oslavu a na rozšírenie expozície. A pri tej príležitosti som sa dozvedel veci, ktoré by bola škoda nechať si len pre seba.

Výnimočné osobnosti sa niekedy prejavia takým výrazným spôsobom, že nás o živote môžu naučiť veľa aj dávno po smrti. Presne tak Aurel Stodola. V spomenutom článku som napísal, že sa narodil 11. 5., lebo presne tak je to uvedené v zápise z evanjelickej matriky vo Vrbici a takto uvádzajú jeho dátum narodenia všetky slovenské inštitúcie. No Švajčiari uvádzajú dátum 10. 5. a argumentujú jeho švajčiarskym pasom a dátumom, ktorý všade uvádzal pán profesor. Aj Ivan Stodola, spisovateľ a Aurelov synovec, má vo svojej životopisnej knižke uvedené, že Aurelov otec Ondrej urobil zápis o jeho narodení do rodinnej biblie 10. 5. 1859.

Nič nie je náhodou. Aurel Stodola bol výnimočne inteligentný teoretik. Ako študent bol neprekonateľný. Všetky ročníky skončil s vyznamenaním a s najlepšou možnou známkou. Ako legenda sa rozprávalo, že raz mal pri tabuli iný výpočet, ako bol v knihe, ale učiteľ sa darmo tešil, že Aurela konečne nachytal. Ukázalo sa, že chyba je v knihe. Na známku 6 (vo Švajčiarsku najlepšia) urobil aj záverečné skúšky na Polytechnike. Mimochodom, na tej istej škole o necelé dve desaťročia neskôr študoval aj Einstein a jeho záverečná známka bola 4,9.

Ale Stodola bol aj mimoriadne nadaný praktik. Keď nastúpil učiteľskú dráhu na polytechnike v Zürichu, jeho prvou veľkou prácou bolo vybudovanie pokusného strojného laboratória, v ktorom mal modely turbín v skutočnej mierke a všetky svoje teoretické modely skúšal na reálnych strojoch, ktoré sám skonštruoval. Aby bol niekto zároveň geniálnym teoretikom aj praktikom, to sa naozaj musel narodiť dvakrát, aspoň takto symbolicky.

Zároveň tá nezrovnalosť dátumov ukazuje, ako tá priorita „písomného zápisu“ môže deformovať realitu. Chápem to veľmi dobre, lebo môjmu otcovi sa stalo presne to isté. Narodil sa večer a jeho otec šiel ohlásiť pôrod na matriku až na druhý deň. Tak mal zapísaný dátum narodenia o deň neskôr. Dnes už nežije nikto z rodiny Aurela Stodolu, kto by si pamätal, ako to bolo naozaj a písmo postupne získava autoritu.

A podobne je to aj so Stodolovou mechanickou protézou. Naviac, doma nie je nikto prorokom. Keď som písal prvý článok, podľa zdrojov v slovenčine som si urobil  obrázok o tom, že tá ruka je prejavom Stodolovho pacifizmu a že ostala len na papieri a funkčnom modeli, asi ako hračky Leonarda da Vinci. Nuž áno, neexistuje žiadny patent na takúto ruku na meno Stodola. Lenže medzitým som našiel na nete pôvodné práce dr. Sauerbrucha, ktorý so Stodolom na tejto ruke pracoval. On tvrdil od prvých publikácií, že Stodola bol „Ideengeber“, teda že on prišiel koncom roka 1915 za Sauerbruchom s prototypom a navrhoval, aby vymyslel, ako páčky a ťahadlá prioperovať k zvyškom svalov a šliach na amputovanom kýpti tak, aby ruka fungovala. Sauerbruch bol špičkový chirurg, rovnako ako Stodola bol špičkový technik, a tak uspeli v tom, kde desiatky iných chirurgov pred nimi zlyhali. Ešte do konca roka 2015 urobil Sauerbruch takmer 30 operácií a do konca roka 1918 ich počet presiahol 500.

Sauerbruch na všetkých konferenciách zdôrazňoval ako hlavné poučenie, že takéto špičkové pomôcky musia v medicíne vyvíjať špičkové multidisciplinárne tímy. Oni dvaja v tom mali svetové prvenstvo. Stodolova konštrukcia bola mimoriadne (aj na dnešné pomery) úspešná. V roku 1929 si Sauerbruch urobil štatistický prieskum, koľko z 538 protéz je ešte aspoň čiastočne funkčných a slúžia svojmu účelu. Výsledok bol – 92,4 %.

Prečo si teda na tom Stodola neurobil životný biznis? Pre neho to bola otázka etiky. Touto protézou chcel aby technika aspoň čiastočne invalidom nahradila to, čo im spôsobila počas vojny. Nechcel zarábať žiadne peniaze na úkor týchto postihnutých ľudí. Svoj vynález si preto odmietal patentovať aj po naliehaní ďalších spolupracovníkov, nemeckých technikov a chirurgov, ktorí podľa Stodolovej ruky vyvíjali iné typy protéz na nohy a chodidlá, a oni zas veľmi stáli o patenty a odmeny za ich využívanie. Stodolove odmietanie ich blokovalo a tak sa postupne dostával mimo hry.

A tak doma nikto nie je prorokom. Namiesto toho, aby sme sa minimálne zamysleli nad tým, že človek si naozaj nemusí nechať prevalcovať charakter biznisom, namiesto toho, aby sme jeho prístup povzniesli ako príklad pre mladých vedcov a lekárov, tak to spochybníme, že to nie je evidované na patentovom úrade.

Napokon aj ten rodný dom, na ktorý v Liptovskom Mikuláši pozerám z okna a na ktorom je upevnená pamätná doska…

V 19. storočí bolo v Liptovskom  Mikuláši niekoľko veľkých požiarov. V roku 1883 skoro kompletne zhorela fabrika Stodolovcov aj s Aurelovým rodným domom a s kostolíkom, ktorý mali hneď v susedstve. Kostolík premiestnili o ulicu ďalej do Vrbice, prestavali požiarnu rozhľadňu a dnes majú Vrbičania kostol unikátne uprostred kruhového objazdu. Postavili znovu aj fabriku a Aurel kvôli tomu prerušil štúdiá na Sorbonne v Paríži a prišiel pomáhať rodine. Vtedy už mal diplom inžiniera a stavebné nákresy robil hlavne on. Nakreslil aj dom, ktorý dnes podľa tabule považujeme za jeho „rodný“. Kdesi na obchodnej ceste v Budapešti sa jeho otcovi zapáčila fasáda domu, Aurel ju priamo na ulici obkreslil a doma urobil technický výkres, podľa ktorého dom postavili.

Máme teda v Aurelovi Stodolovi svetový unikát. Vari ako jediný inžinier na svete naprojektoval svoj rodný dom. Keď som s týmto prišiel v Liptovskom Mikuláši za riaditeľom múzea, tak si zložil baretku a zaglosoval: „Tak toto nedokáže ani Chuck Norris!“