Rodáci (1) – Aurel Stodola


Pred nejakým časom ma pán Bavor vyzval, aby som pripomenul, „že i na Slovensku jsou osobnosti, které vám svět musí závidět“. Dnes teda začínam a nie náhodou rodákom z Liptovského Mikuláša. Nielen preto, že práve v tomto meste žijem a denne sa pozerám na jeho rodný dom (↓), ale aj preto, že aj my na Slovensku málo poznáme stopu, ktorú zanechal vo svete. Veď aj ja som ho donedávna vnímal skôr ako strýka dramatika Ivana Stodolu (Bačova žena, Jožko Púčik…).

Aurel Stodola sa narodil 11. 5. 1859 v rodine kožiarskeho podnikateľa. Liptovský Mikuláš bol tradične garbiarske mesto. Aurel Stodola sa neskôr oženil s dcérou garbiara Darinou Pálkovou. Stodolovci boli agilná rodina. Aurelovi mladší bratia sa angažovali aj v politike a jeden z nich – Kornel, vraj na Slovensko priniesol v roku 1888 prvé lyže a prispel tým k tomu, že práve v Liptovskom Mikuláši stál neskôr  prvý lyžiarsky vlek v Uhorsku.

Aurela však zlákala technika. Bol veľmi talentovaný na matematiku a fyziku. Strednú školu vyštudoval v Levoči a v Košiciach v nemeckom jazyku. Od roku 1876 študoval na technike v Budapešti a od roku 1877 strojné inžinierstvo v Zürichu. Neskôr pracoval v strojárňach štátnych uhorských železníc v Budapešti. V roku 1883 pokračoval v štúdiu popri zamestnaní na Vysokej škole technickej v Charlottenburgu v Berlíne. Štúdiá ukončil v roku 1884 na parížskej Sorbonne.

Po skončení štúdií nastúpil v Prahe v strojárni Ruston a spol. Táto strojárska spoločnosť vyrábala aj parné stroje a turbíny. Práve na turbíny sa stal Aurel Stodola jedným z najuznávanejších svetových odborníkov. Od nástupu do tejto práce sa snažil vymyslieť, ako by sa výrobky firmy dali zlepšiť, aby boli výkonnejšie a účinnejšie. Publikoval odborné články a vynálezy, až si v Zürišskej technike všimli svojho bývalého talentovaného žiaka a vo veku 33 rokov mu ponúkli profesorské miesto. Aurel Stodola váhal. „Tento list ako bomba udrel do mojej mysle, a stojím pred tak veľkým odhodlaním, že mi je ťažko nájsť zakľúčenia,“ napísal vtedy rodine do Liptovského Mikuláša. „Ja idem písať najprv, že sa necítim povolaným na miesto prvého rangu ako je Zürich, a k tomu ešte v matematickom odbore, a spýtam sa, ako si tí páni sami predstavujú moje položenie, ak by som nezodpovedal?“ Nakoniec však toto pozvanie prijal a v Zürichu pôsobil až do svojej smrti v roku 1924.

Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín a jeho výpočty i konštrukcie dali pevný základ práve tomuto odvetviu strojárstva. Jeho vrcholné dielo Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou) vyšlo roku 1903, stalo sa základnou učebnicou v odbore a neskôr ho preložili do mnohých svetových jazykov. Ustavične ho dopĺňal o nové poznatky a jeho šieste vydanie roku 1924 malo už rozsah 1 142 strán. V ňom položil základy modernej teórie parných a spaľovacích turbín a dodnes je považované za klasické dielo. V roku 1922 vyšlo v Berlíne jeho ďalšie významné dielo Dampf- und Gas-Turbinen (Parné a plynové turbíny).

Stodolu jeho študenti uznávali ako vynikajúceho pedagóga. Jedným zo Stodolových študentov bol aj Albert Einstein, s ktorým sa neskôr aj spriatelil. Študenti o Stodolovi hovorili, že mal také tempo, ktorému na prednáškach nestíhali a museli si deliť úlohy – jedni si zapisovali, čo vravel a druhí prekresľovali jeho náčrty z tabule. Jeho prednášky pritom boli jasné a zrozumiteľné.

Z mnohých vedeckých uznaní spomeňme aspoň zlatú medailu Jamesa Watta, ktorá je považovaná za svetovo najprestížnejšiu cenu, ktorú môže získať technik. Je to obdoba Nobelovej ceny, no hoci počas existencie Zürišskej univerzity bola vari desiatke jej absolventov a pedagógov laureátmi Nobelovej ceny, vrátane Alberta Einsteina, Wattovu medailu dostal len jediný – Stodola.

Okrem toho sa Aurel Stodola venoval aj automatickej regulácii tepelných strojov a skonštruoval prvé tepelné čerpadlo na svete, ktoré je pod radnicou v Zürichu dodnes funkčné. Počas prvej svetovej vojny vyvíjal pohyblivé protézy rúk a nôh.

V roku 1929 pri príležitosti Stodolových sedemdesiatín a odchodu do dôchodku usporiadali jeho kolegovia a študenti veľkolepú zdravicu, do ktorej prispel aj Albert Einstein týmito slovami: „Keby sa narodil za čias renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože najväčším impulzom jeho osobnosti bola potreba tvoriť a fantázia. Toto mocné zanietenie prenášal na svojich študentov dlhé a dlhé roky svojej plodnej pedagogickej činnosti. Aj keď hlavnou hnacou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa jeho sila bola v neustálej túžbe po poznaní a mimoriadnej jasnosti jeho myšlienok.“

Pri odchode z katedry Aurel Stodola povedal aj toto: „V každom ročníku je určitá garda študentov, ktorá vrchovato uspokojuje všetky želania otca, učiteľa, priemyslu, aj štátu… preto mi dovoľte vysloviť, čo je už dávno vecou môjho srdca: pre túto gardu je treba viac urobiť, ako sa dosiaľ urobilo. Bolo by krátkozrakosťou tvrdiť, že nadaný si aj sám nájde správnu cestu v živote.

Práve týmto odkazom nášho geniálneho rodáka teda ukončím tento text, aby sa nám vrylo do pamäti, že vynikajúcich a talentovaných ľudí máme málo a preto by sme im, aj v záujme vzdelania a schopností našich národov, mali venovať podstatne viac energie a pozornosti.

 

 

 

 

Zdroje:

https://www.kniha.cz/vzdelani-pribuzni/

https://www.seas.sk/aurel-stodola

http://www.mikulas.sk/files/File/kalendar_podujati/Criepky_historiaCR.pdf

http://www.patentovat.sk/vynalezcovia/aurel-stodola/

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Navaja se štítky , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

10 reakcí na Rodáci (1) – Aurel Stodola

  1. kchodl napsal:

    Díky, paráda!

  2. Laco G. Mlynář napsal:

    Tuším, že to byl Štefan Hríb (dívám se na jeho Pod lampou, i když Hríba a spolek kolem něj považuji za fanatického odpůrce Fica, fanatického, takže nereálně uvažujícícho), kdo jednou řekl, že Slováci by měli problém zvolit nějakou všeobecně známou osobnost, když by potřebovali, aby za ně v zahraničí promluvila. To Češi? No přece teď hned Kundera, Forman, Jágr.
    Připadal mi ten výrok k vlastnímu národu nespravedlivý. Kolik měli Slováci středních a vysokých škol v roce 1918? Jejich vinou to nebylo.
    Jenže co tento národ dokázal za 100 let! Jenom za 100 let. Ještě v roce 1955 pamatuji po hlavním městě Slovenska pochodovat drotárov a jezdit cikány na žebřiňáku.
    V roce 1918 prý když čeští sčítací komisaři zjišťovali na venkově národnost občanů, museli napovědět jakou že uspávanku doma slyšeli od maminky, například.
    A dnes?
    Možná jen si víc vážit svého. Asi před 15 lety jsem se byl v Martine podívat v galerii Martina Benky, prokazatelně zapadlá instituce se zaprášeným interierem bez velkého zájmu publika.

    • NavajaMM napsal:

      Máte pravdu. Tento rodný dom Stodolu som dlhé roky poznal ako administratívnu budovu nábytkárne. Vyzeral celkom šedivo až odpudivo. Len pred niekoľkými rokmi ho z nejakého fondu opravili, keď zanikla nábytkáreň a na jej mieste vzadu vyrástlo nákupné centrum. Dom bol dlho na predaj. Na mestskom zastupiteľstve sa aj objavil plán urobiť z domu technické múzeum, ale mesto nemalo na to, aby dom kúpilo. Tak ho kúpili nejakí Estónci a niekedy po večeroch sa tam v jednom rohu svieti, takže asi ho využívajú na príležitostné ubytovanie. Mesto dalo na dom aspoň urobiť pamätnú tabuľu.

  3. Hudec napsal:

    Vida, nic takového jsem vůbec netušil.

  4. K-k,. napsal:

    Paráda a dík! Těším se na další díl… 🙂

  5. Berkowitz napsal:

    Moc pěkný článeček, dík.
    Dnes se pořád díváme dopředu a přitom stačí tak málo – podívat se dozadu na ušlou cestu, lemovanou úspěchy i zmary.

  6. brtnikvbrlohu napsal:

    Odkad pak já ho znám?
    http://www.infofila.cz/kulturni-a-vedecke-osobnosti-aurel-stodola-s-3-d-1-id-1815-cenik-znamek
    dneska se ale – u nás známky sbírají čím dál tím míň.
    Vzpomínám jak v 80tých letech měli kluci na nástěnce svého kroužku v pionýrském domě albový list „naši prezidenti“ – byli tam všichni mimo Háchy včetně TGM.

Komentáře nejsou povoleny.