Novinky z prastarej histórie (2020-08)


Niekoľko nových zaujímavostí z portálu Ancient Origins.

Pred 2000 rokmi bolo Stredozemné more o niekoľko stupňov teplejšie (zdroj)

Multidisciplinárny tím španielskych a talianskych vedcov skúmal stopy klimatických zmien za dlhé časové obdobie. Výskumným materiálom boli morské usadeniny zvyškov tiel planktónového druhu Globigerinoides, ktoré sú citlivé na teplotu vody. Výskum sa robil hlavne na plytčinách na južnom pobreží Sicílie a na niekoľkých kontrolných miestach inde v Stredomorí (obrázok dolu).

Rozdiel v teplote morí bol v období od prelomu letopočtu po rok 500 asi 2 stupne oproti dnešným úrovniam teploty (obrázok dolu). Na grafoch historického priebehu teplôt z rôznych miest Stredozemného mora potvrdzuje, že toto oteplenie nebolo len lokálne na Sicílii.

Toto oteplenie Stredozemného mora sa časovo zhoduje s obdobím najväčšieho rozkvetu Rímskej ríše, preto niektorí vedci sformulovali hypotézu o súvislosti medzi klimatickými zmenami a rozvojom starovekých civilizácií. Zároveň však dodávajú, že študované zmeny teploty nesúvisia s dnes často skloňovaným globálnym oteplením vplyvom skleníkových plynov, ale zrejme bolo spôsobené vyššou aktivitou Slnka.

 

Pomocou ulitníkov určili vek kriedovej figúry v Cerne Abbas (zdroj)

Ďalším príkladom, ako zvyšky živočíšnych tiel, tentoraz schránky ulitníkov, môžu pomôcť pri datovaní starých artefaktov, je kriedový obrázok obra v Cerne Abbas v juhoanglickom grófstve Dorset.

Ukázalo sa, že obrázok nie je zďaleka taký starý, ako hovorili miestne legendy, ale pochádza asi zo 17. storočia a je pravdepodobne súčasťou vtedajšej propagandy na podporu Viliama Oranžského.

Pozor však na príliš rýchle zovšeobecnenia. Podobné testy na obraze bieleho koňa z Uffingtonu ukázali, že tento výtvor je najmenej 3000 rokov starý.

 

Geológovia kompletne rozmetali doterajšiu teóriu o stavbe Stonehenge (zdroj)

S ďalšou novinkou ešte ostaneme na Britských ostrovoch a týka sa notoricky známej megalitickej stavby Stonehenge. Doteraz prevládala teória, že niektoré z megalitov, najmä tzv. Oltárny kameň, pochádzali z asi 200 km vzdialeného pobrežia Walesu z pohoria Preseli Hills od útesov pri meste Milford Haven. Najnovší geologický prieskum však túto teóriu úplne vylúčil, lebo tamojšie horniny sa na Oltárny kameň podobajú len vizuálne, ale nie mikroskopickým geologickým zložením.

Na istý čas zavládlo prekvapenie a otázka skade teda Oltárny kameň pochádza, no potom geológovia našli inú vhodnú lokalitu v tom istom pohorí Preseli Hills, ale na druhej strane hrebeňa, na mieste vzdialenejšom od mora. Preprava do prístavu v Milford Haven je z tohto miesta vylúčená, lebo by sa muselo prekonať niekoľko stoviek výškových metrov na hrebeň a potom zas nadol k moru. Týmto zistením sa kompletne vylúčila aj doterajšia teória o preprave týchto kamenných blokov, ktorá tvrdila, že v prístave sa bloky naložili na plte a preplavili po mori k ústiu rieky Avon a potom proti prúdu do blízkosti staveniska v Stonehenge. Dnes sa zdá jednoduchšia preprava po zemi, no ako to mohlo prebiehať, o tom sa môžeme zatiaľ len dohadovať.

(Obrázok je prevzatý z Daily Mail)

 

V Portugalsku objavili pozostatky neolitického „Stonehenge z dreva“ (zdroj)

V portugalskej lokalite Perdigões objavili pozostatky unikátneho dreveného komplexu z mladšej doby kamennej, ktorý architektúrou veľmi pripomína Stonehenge. Časopisy o ňom píšu dokonca ako o drevenej verzii Stonehenge.

 

Drevená svätyňa, dnes hlavne pravidelne rozmiestnené diery po drevených koloch, sa nachádzala uprostred veľkej koncentrickej sústavy kruhových priekop. Vedci tiež našli súvislosti s oriantáciou vstupov do komplexu s postavením Slnka a hviezd. Orientácia hlavného vchodu smeruje k miestu východu Slnka pri letnom slnovrate.

Archeológov na tomto objave najviac nadchlo, že v Portugalsku sa zatiaľ nenašiel žiadny podobný nález, hoci v Európskom meradle takéto drevené svätyne nie sú vzácnosťou. Jedna z nich sa nachádza aj neďaleko legendárneho Stonehenge. Táto portugalská je takmer identická, podobne sa zhoduje aj s nálezmi zo strednej Európy. Naznačuje to, že kontakty medzi rôznymi neolitickými kultúrami v Európe mohli byť podstatne intenzívnejšie, než sme doteraz predpokladali.

 

Vykopávky najväčších stredovekých mestských hradieb v Poľsku (zdroj)

V Poznani bola jedna z najväčších novovekých pevností v strednej Európe, ktorá zohrala významnú úlohu ešte vo Veľkej vojne. Nedávne archeologické vykopávky v meste však odhalili mohutné stredoveké fortifikácie z obdobia rokov 968 – 1000. Niekoľkonásobné múry boli široké až 40 metrov a 12 metrov vysoké. Nález sa objavil náhodne pri výkope základov pod budúcim obytným blokom.

Poľskí historici tento nález komentujú ako prelomový v pohľade na dejiny vzniku poľského štátu. Takéto mohutné opevnenie naznačuje, že práve Poznaň bola pravdepodobne prvým hlavným mestom Poľska a sídlom Meška I., namiesto neďalekého Hniezdna, ktoré bolo doteraz považované za niekdajšie hlavné mesto.

 

Výskum DNA odhaľuje, že máme gény záhadného predchodcu človeka (zdroj)

Novým výskumom modernej a archaickej DNA sa zistilo, že Homo sapiens sa v dávnych dobách často páril s doteraz neznámym druhom predchodcu človeka a že v génoch moderných ľudí sa dodnes nachádza jeho genetický materiál. Pri výskume, ktorého ambicióznym cieľom je zmapovať vývoj a geografický pohyb genómu predchodcov človeka, bol použitý nový algoritmus genetickej analýzy archaickej zachovalej DNA. Už pred týmto výskumom bolo známe, že na Zemi súčasne existovali tri vetvy hominidov (Homo sapiens, neandertálci, denisovania), ktorí sa príležitostne medzi sebou aj krížili. Posledný výskum však odhalil, že moderný Homo sapiens v sebe nesie aj ďalšiu genetickú informáciu, ktorá nepochádza ani z neandertálcov, ani z denisovanov. Vedci prišli s hypotézou, že by mohlo ísť o pozostatky populácie Homo erectus. Táto hypotéza sa však zatiaľ nedá potvrdiť, lebo doteraz sa nenašla žiadna použiteľná vzorka jeho DNA. Inou možnosťou by bol zatiaľ neznámy predchodca človeka. Ľudský rodostrom teda zrejme bol podstatne bohatší a komplikovanejší, než sme sa ešte my učili na prírodopise.

 

Máte nízky prah bolesti? Možno za to môžu gény vašich neandertálskych predkov (zdroj).

Evoluční genetici z nemeckého Inštitútu evolučnej biológie Maxa Plancka a zo švédskej Karolinska Instituet vykonali štúdiu genómu z pozostatkov neandertálcov z Ruska a Chorvátska. Mali k dispozícii veľmi kvalitný materiál DNA, ktorý im pomohol odhaliť gén kódujúci proteín NaV1.7, zodpovedný za prenos signálov bolesti v nervovej sústave. Množstvo tohto proteínu v tele priamo podmieňuje, či človeka trápia neustále chronické bolesti, alebo necíti bolesť vôbec. Porovnaním genómu neandertálcov s genómom moderných ľudí sa zistilo, že neandertálci mali podstatne nižší prah bolesti ako väčšina súčasnej populácie.

Vedci sú presvedčení, že nízky prah bolesti nebol výsledkom náhodnej mutácie, ale dôsledok evolúcie a že rozdiel v prahu bolesti medzi Homo sapiens a neandertálcom vyplýval z rôzneho spôsobu sociálneho života. Homo sapiens bol všeobecne oveľa agresívnejší a vyšší prah bolesti mu dával výhodu pri častých bojoch a bitkách. Na druhej strane neandertálci mali medzi sebou zrejme silnejšie sociálne väzby. Našli sa dôkazy o tom, že sa starali o svojich zranených druhov a mali znalosti, ako sa dá rôznymi bylinami tlmiť bolesť.

Hypotézu o neandertálskom nízkom prahu bolesti testovali aj na súčasnej populácii ľudí v Európe a štúdia potvrdila, že ľudia, ktorí majú v genóme vyšší podiel sekvencií zdedených po neandertálcoch, skutočne majú nižší prah bolesti ako kontrolná skupina.

 

Příspěvek byl publikován v rubrice Navaja se štítky , , , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

Jedna reakce na Novinky z prastarej histórie (2020-08)

Komentáře nejsou povoleny.