Stáva sa vám to?


Stávajú sa vám také zvláštno-divné veci, ktoré vás zasiahnu ako blesk z neba?

Napríklad keď počujete hudbu a cítite jej príbeh.  Pri niektorých skladbách plačete a smútite, alebo sa začnete usmievať.  Máte pocit, že vás schytila do náručia ako vášnivý milenec, na ktorého náručie ste tak dlho čakali.

Alebo stretnete niekoho úplne neznámeho, pozriete mu do očí a máte chuť s ním tancovať, alebo fúkať do odkvitnutých púpav.

Spoznáte človeka, pri ktorom máte pocit, že sa s ním poznáte od stvorenia sveta a dokážete s ním hovoriť o všetkom, mať spoločný humor a zdieľať dobré aj zlé.

Cítite, že človek s ktorým sa rozprávate prežíva ťažké obdobie a intuitívne ho bez slov objímete.

Stáva sa Vám, že máte radosť z malých drobností?

Uvidíte prvý kvet na darovanom kaktuse a vynoria sa vám zabudnuté  spomienky na detstvo, keď ste podobný vzácny kvet  videli prvý krát v živote.

Poteší  vás východ slnka, alebo tak pred pár dňami východ mesiaca v splne a vo vzduchu cítite teplo nastávajúce dňa, alebo noci.

Keď sa ráno zobudíte na vyspevovanie malých operených krikľúňov a viete, že ten deň bude iný, aj keď neviete čím.

Stáva sa vám, že vás hudba, vône, chute prenesú do spomienok ?

Dokážete si po dlhých rokoch spomenúť na už dávno zabudnuté príbehy, ktoré vyvolajú radosť a úsmev, ale aj smútok a slzy.

Znova  ste malým, zvedavým, nezbedným dieťaťom, s večne oškrenými kolenami , objavujúcim svet naokolo, ale aj mladým človekom, ktorý už ochutnal prvé sklamania a bolesť života.

Alebo v jednej chvíli pocítite, že človek, ktorého ste poznali desaťročia, už nepatrí do vášho života a všetko, to, čo tomu predchádzalo malo zmysel. V tej chvíli viete, že musíte žiť vlastné životy, jeden bez druhého.

Stávajú sa vám drobné trapasy, za ktoré sa v tom momente veľmi hanbíte?

Dobehnete na autobus, dostanete okno a nedokážete si vypýtať lístok a spýtate sa šoféra, či nevie kam cestujete a on vám bez mihnutia oka povie, že vie.

Verím, že všetkým sa stávajú tieto divno-zvláštne veci, ktoré na prvý pohľad nedávajú zmysel, ale v skutočnosti  sú veľmi dôležité. Sú to veci, ktoré  robia život životom. Chvíľky, ktoré ho robia znesiteľnejším, lepším a krajším.  Napríklad aj to, že som dobrému priateľovi poslala mail a o chvíľku som dostala od neho poštu, že on ten svoj pre mňa akurát písal.

Stávajú sa vám neobyčajné obyčajnosti?

Mne často…

Článok bol uverejnený na Blog Pravda.sk

 

 

Příspěvek byl publikován v rubrice Devana se štítky , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

8 reakcí na Stáva sa vám to?

  1. vonrammstein napsal:

    Stávajú. Zriedkavo.

    To se mi líbí

  2. NavajaMM napsal:

    Stávajú. Často. 😉

    To se mi líbí

  3. Hudec napsal:

    Trochu jinak. Moje soukromá teorie „mimoběžek“. Na delší vyprávění.

    To se mi líbí

  4. hans napsal:

    Offtopic:

    Stojí za přečtení, případně za překlad:

    https://aftershock.news/?q=node/893120

    (jestli je interpretace autora správná, tak Rusku vládnou mnohem inteligentněji, než to na první pohled vypadá)

    To se mi líbí

  5. NavajaMM napsal:

    Stávajú sa mi aj trapasy, na ktoré vždy rád spomínam. Napríklad keď som študoval v Bratislave začiatkom 80-tych rokov, v jednu jarnú nedeľu sme zašli s partiou kamarátov a kamarátok na hrad do múzea. Ľudí tam bolo málo, aj kustódky šli niekde do súkromia na kávu, vychutnávali sme si dobové zariadenie, ako keby nám patrilo. (Až tak nie, ako ste si to teraz predstavili, predsa len slušne a počestne.)
    Potom som na prvom poschodí našiel zasklené dvere. Síce boli zamknuté, ale zabudli zasunúť stredový kolík do diery v podlahe a dvere šli pohodlne otvoriť. Čo keby sme to šli preskúmať? A otvorila sa nám doslova trinásta komnata. Veľká miestnosť ako na luxusnú hostinu, na stenách gobelíny a veľké zrkadlá. Celé to bolo nejaké povedomé. Vedľa bola akási malá biela miestnosť, kde nebolo nič, len veľké kreslo s prehodenou hustou kožušinou, či hermelínom a na stene štátny znak. Ahá – veď v tomto kresle sedáva Husák, keď má novoročný prejav v TV. A už mi došlo, odkiaľ mi je povedomé všetko to zariadenie. Z televíznych novín (ktoré sme zase až tak často nepozerali), keď mala v Bratislave na hrade zasadnutie vláda alebo recepciu so zahraničnou návštevou.
    Najviac zaujalo široké tónované okno, vlastne zasklená celá stena s výhľadom na Bratislavu. Kochali sme sa a pod týmto oknom sa práve zhromaždila skupina zahraničných turistov. Podľa rôznorodých tvárí a kde-tu šikmých očí boli zo Sovietskeho zväzu. „Poďme preč, čo keď nás uvidia“, povedala nesmelo niektorá kamarátka. Hovorím: „Neboj sa, to sklo je polopriepustné, videl som to v NDR na televíznej veži. My vidíme von, ale oni nás nevidia.“ A na dôkaz som tým turistom zakýval. Niekoľkí sa usmiali a zakývali mi späť. Buď sme stáli príliš blízko skla a slnko svietilo v nevhodnom uhle, alebo súdruhovia z NDR niekde urobili chybu… no radšej sme rýchlo opustili zakázané miesta a nenápadne sa roztratili medzi exponátmi na vyšších poschodiach. Práve včas, aby nás nevidela vyplašená kustódka, čo prišla skontrolovať zasklené dvere a s rachotom zasunula kolík do podlahy.

    To se mi líbí

  6. Miluše napsal:

    Devano, Vy píšete:
    Napríklad keď počujete hudbu a cítite jej príbeh. Pri niektorých skladbách plačete a smútite, alebo sa začnete usmievať. Máte pocit, že vás schytila do náručia ako vášnivý milenec, na ktorého náručie ste tak dlho čakali.

    To je myslím důkaz, že posloucháte dobrou hudbu a že ji cítíte.
    . „Svět je malý a o náhody v něm není nouze“. (Hláška z filmu Lotrando a Zubejda. Arnošt Goldflam jako prodejce „jablonecké bižú“ to několikrát opakuje.
    Děkuji za článek. :-).

    To se mi líbí

  7. cobolik pacholik napsal:

    jasne devanka nick bohovy ked cujem U2 pride in love ci tak nejak,ci vstavaj strana ogromnaja ci dzivce pocarovne nezalub se do mne uderi ma a tiez vona to sa mi v palici miesa…

    To se mi líbí

Komentáře nejsou povoleny.