Vianočné spomínanie


Vianoce sú asi emočne najbohatší a najpestrejší sviatok. Už od detstva sme ho považovali za vrcholný sviatok roka a dlho sme sa na ne tešili. Práve preto nás aj dnes spájajú s našim detstvom a verím, že každý si cez Vianoce aspoň na chvíľku, spontánne, zaspomína na detstvo.

Tento rok, keďže mi vyšiel pondelkový článok práve na Štedrý deň, to využijem na trochu kolektívne spomínanie. K detstvu totiž patria aj spoločné hry. Hrávali sme ich desiatky, možno stovky. Hrávali sme ich aj organizovane v škôlke, na telocviku, v družine, na pionierskych schôdzkach. Zo všetkých mi však najdlhšie ostávajú pekné spomienky na hry, ktoré boli našim detským folklórom. Nikto nevie, ako tie hry vznikli, nikto z dospelákov nás ich neučil, naučili sme sa ich od starších kamarátov a len takýmto priamym podaním sa šírili ďalej. Niektoré z nich sme poznali len my v našom meste. Tu si na pár z nich pospomínam a dúfam, že niektorí z priateľov sa pridajú.

Čínska hviezda

Obľúbená schovávačka, odkiaľ sa zobral názov, netuším. Namiesto odpočítavania pri schovávaní sme mali špeciálnu technickú pomôcku. Na tehlu alebo kameň sa položila krátka doska a na jeden jej koniec sme naukladali paličky. Každý, kto hral, okrem jedného, čo mal hľadať ostatných, si priniesol jednu paličku za seba. Na začiatku hry jeden z nás skočil na voľný koniec dosky a naukladané paličky sa rozleteli na všetky strany. Ten, kto hľadal, musel najskôr pozbierať všetky paličky a poukladať ich naspäť na dosku, až potom mohol začať hľadať ostatných. Hra bola teda o to zaujímavejšia, čím nás bolo viac, lebo tým viac času bolo na skrývanie. Keď hľadač niekoho schovaného našiel, musel ho „vyklepať“ – pobúchať rukou po doske s paličkami a nahlas vykríknuť meno nájdeného. Často sa však pri objavenej skrýši začali bežecké preteky. Ak totiž ten, kto bol predtým skrytý, pribehol k doske s paličkami ako prvý, mohol znovu skočiť na dosku a odpáliť paličky na všetky strany. Každý, koho už hľadač medzitým objavil, sa znovu mohol utekať skryť a hľadanie začalo znovu.

Kde sú nožničky?

Špeciálna školská prestávková hra. Pri škole sme mali krytú pergolu na stĺporadí. Stĺpy boli od seba tak 2 – 3 metre. Hráči sa rozostavili každý k jednému stĺpu a jeden ostal v strede ako Kubo. Ten za niekým prišiel a opýtal sa, kde sú nožnice. Opýtaný ukázal na niekoho iného z hráčov a Kubo sa vybral spýtať tam. Keď sa otočil chrbtom, mohli sa ostatní ľubovoľne povymieňať – prebehnúť medzi stĺpmi. Ak bol Kubo šikovný, skočil po stĺpe, ktorý sa náhle uvoľnil a v strede ako Kubo ostal niekto iný.

Vybika

Guličky hrával asi každý chalan. Je ich mnoho alternatív. Mne sa zdal veľmi zaujímavý variant, ktorému sme hovorili Vybíjana alebo Vybika. Na začiatku každý hráč hodil do jamky dvojicu guliek. Bolo ich treba hodiť tak šikovne o hranu, aby jedna ostala v jamke a druhá vonku. Komu sa to nepodarilo a obidve guľky mu ostali buď v jamke, alebo vonku, už v tomto kole o guľky nehral a o svoju dvojicu prišiel. Tí, ktorí hádzali skôr, mali nevýhodu, lebo nasledujúci hráč mohol svojou guľkou tú jeho z jamky vyhodiť – vybiť. Kolo sa dohralo tak, že sa dorážali guľky, ktoré ostali vonku. Hrali len tí, čo splnili pravidlá a začínal ten, čo mal svoju vonkajšiu guľku najbližšie k jamke.

Guľovačka

Keďže je zima, spomeniem aj typ guľovačky, ktorý sme mali veľmi v obľube ako puberťáci. Tiež bola o to zaujímavejšia, čím nás bolo viac. Jeden sa postavil tvárou k múru a ostatní s mu rozostavili do vejára za chrbtom. Potom sme hádzali snehové gule tak, aby sa rozbili o múr a guľa letela čo najbližšie k postave. Ak sa stalo, že niekto trafil kamaráta do chrbta, ten sa mohol rýchlo obrátiť a ukázať na toho, kto to bol. Potom sa museli vymeniť. Stávalo sa však, že neuhádol a tak musel stáť ďalej pri múre až do nasledujúceho zásahu.

 

Tak vám vospolok prajem šťastné a veselé Vianoce a krásne spomínanie.

 

Příspěvek byl publikován v rubrice Navaja se štítky , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

Jedna reakce na Vianočné spomínanie

  1. blbíš napsal:

    To já si pamatuju, příteli, akorát:
    „Za pikolou před pikolou nikdo nesmí stát, nebo nebudu hrát“… a pak ještě ty pecky co následovaly, abysme se stačili schovat! … a pak už jen na rvačky, svědíta a šermířský souboje!
    Holt sme se s tím oproti Slovákům moc nepárali. Ale je pravda, že žádnej z mých kamarádů neměl rád vokraje, každej mířil k sladkým středům a vono nám to zůstalo.
    P.S.
    A když sme u těch sladkých středů, přátelé, sakra, já nemůžu ani do garáže, protože tam ta stále ještě pečící žena vypla topení a naskládala tam cukroví a vono vám to tam voní přeslazeným sladkem tak, že se mi spouští kontinuální slintající sopl, kdykoli se přiblížím. Když mi posledně (tj. od 3.12.2018) obvodní felčarka nadávala ohledně cukru v krvi, tak sem se zařek, že si už nedám nic sladkýho do pusy, takovej sem byl geroj… takže tu teď (Štědrej den) trpím jak zvíře, když tuším, že se všichni cpou tím sladkem a ještě k tomu si klidně zpívaj koledy … no nic, du si uříznout suchou skývu chleba, zapiju to sklínkou kohoutkový vody a sem zvědavej, jestli se daj ty svátky vůbec přežít!

    Liked by 1 osoba

Komentáře nejsou povoleny.