Rodáci (4) – Vojtech Majláth

Pochybujem, že čitatelia tohto seriálu budú Vojtecha Majlátha poznať, no tým, čo radi navštevujú Vysoké Tatry, môže byť toto meno povedomé. Pri vychádzke k Popradskému plesu si mohli posedieť na terase pri Majláthovej chate. Bola to svojho času jedna z prvých chát v Tatrách, liptovský podžupan Majláth ju dal postaviť v roku 1890, na podporu práve sa rozvíjajúcej turistiky v Tatrách, a v tom čase vyzerala tak ako na pohľadnici nižšie. Dnes je vpravo od Majláthovej chaty aj horský hotel kpt. Morávku.

Postavenie chaty bol pomerne pokrokový počin. Svedčí o tom aj jej história, keď v začiatkoch niekoľkokrát vyhorela a znovu ju obnovili, až ju po Majláthovej smrti dal oficiálne zbúrať vlastník lesa, knieža Hohenlohe, lebo mu turisti plašili kamzíky a sťažovali poľovačku.

Postavenie horskej chaty je zaujímavosť, ale Vojtecha Majlátha som do seriálu zaradil nie kvôli tomu. Naopak, zdôraznil som to hneď na začiatku, aby ste si odteraz vždy pri Popradskom plese spomenuli na tohto vynikajúceho rodáka z Liptovskej Ondrašovej.

Vojtech Majláth sa narodil v roku 1831 v zámožnej zemianskej rodine. Vďaka tomu mal otvorené dvere k vzdelaniu aj k možnostiam štátnej služby. Zaujímalo ho zememeračstvo, no v tejto profesii mu bránila očná vada a štúdiá musel zanechať. Do toho ešte prišli búrlivé meruôsme roky. Majláthov otec sa pridal k revolúcii a aj mladý Vojtech slúžil v honvédskom pluku v Budapešti. Po porážke sa Majláth so svojim plukom dostal až do Sedmohradska, kde ho rozpustili a Majláth sa niekoľko rokov musel skrývať. Doslova sa pretĺkal, ako sa dalo.

Majláthov život sa zmenil koncom 50. rokov 19. storočia, keď zomrel jeho starý otec z matkinej strany, Imrich Pongrác. Vojtech Majláth zdedil jeho rozsiahly majetok a vrátil sa na Liptov starať sa o majetok a sedliačiť. Doslova prelomom však bol rok 1861. V rámci starostlivosti o zbierky starého otca sa Majláth začal zaujímať o numizmatiku a starožitnosti. Vzdelával sa ako samouk a systematicky získaval erudíciu. Postupne mu začali sedliaci nosiť predmety, ktoré nachádzali na poliach, potom aj sám organizoval vykopávky na náleziskách a v priebehu 10 rokov sa z neho stal jeden z najuznávanejších odborníkov na archeológiu vo vtedajšom Uhorsku.

Archeológia v Liptove bola doslova poľom neoraným. V okolí Ľupče sa síce začiatkom 19. storočia náhodne našlo niekoľko bronzových mečov, ktoré sa natoľko odlišovali od všetkých známych nálezov, že sa o podobných mečoch dodnes hovorí ako o mečoch liptovského typu. Ale to bolo všetko. Na archeologickej mape Uhorska bol Liptov veľkým bielym miestom. Oficiálna história hovorila o Liptove pred príchodom Maďarov ako veľkom neobývanom pralese. V priebehu jedného desaťročia túto tézu nadšený samouk roztrhal na prach.

Majláth systematicky navštevoval miesta, o ktorých získal indície ako o sľubných náleziskách. Preskúmal ich, popísal a na mnohých miestach aj sám uskutočnil prieskumné vykopávky s nálezmi. Prehľad o náleziskách spracoval do mapky s popisom, ktorá obsahuje 49 položiek (nižšie). Niektoré z nich ešte čakajú na podrobnejší moderný archeologický prieskum.

Svoje poznatky Majláth publikoval v odborných časopisoch maďarských a nemeckých, napríklad Archaelogiai Értesitő. Postupne stúpala Majláthova odborná prestíž a v roku 1870 sa stal oficiálnym spolupracovníkom Uhorskej akadémie vied. V roku 1879 ho vymenovali za hlavného kustóda knižnice Maďarského národného múzea. Svoj život, až do smrti v roku 1900, potom prežil prevažne v Budapešti.

Majláthove objavy posunuli hranicu známeho osídlenia Liptova hlboko cez dobu železnú a bronzovú až do neolitu, napríklad nálezmi lebiek v Liskovskej jaskyni. Akékoľvek narážky na náhodné alebo dočasné osídlenie rozptýlil v roku 1871 objavom stôp po dielňach na odlievanie kovov. V Lúčkach sa našiel grafitový téglik a pri obci Čemice zvyšky pece na odlievanie bronzu, aj s troskou.

*

O Vojtechovi Majláthovi by som sa možno ani nedozvedel, keby mladý archeológ Martin Furman nevydal prehľadovú monografiu Opevnenia na Liptove, v ktorej Majláthovi venoval čestnú kapitolu. Inak ani v Majláthovej rodnej Ondrašovej nespomínajú na Majlátha s úctou, lebo „písal historické články, najmä do maďarského časopisu Turul, v tendenciách maďarských, často aj lživých“ (citát je z histórie pozemkového spoločenstva komposesorátu v Ondrašovej a naráža na Majláthovu literárnu tvorbu z mladosti, dávno predtým, než sa začal venovať archeológii). Domáci mu tiež nemôžu zabudnúť, že svoju bohatú zbierku nálezov odviezol so sebou do Budapešti… a dnes leží nezvestná niekde v prachu muzeálneho depozitu.

Málokto je doma prorokom. Majláthovu prácu ocenili aspoň predstavitelia Liptovskej župy a zakúpili z pozostalosti od dedičov Majláthove rukopisy, z ktorých pochádza aj vyššie zobrazená mapka. Pri tejto príležitosti znalec Mikuláš Kubínyi v posudku napísal: „…nebohý Béla Majláth svoje najlepšie roky obetoval službe župe, minulosť župy neúnavne a s láskou skúmal skoro až do svojej smrti. Vo svojich štúdiách založil nespočetné množstvo základných kameňov histórie župy, pričom počas svojho života okrem morálneho uznania sa mu finančného uznania nikdy nedostalo, ktoré by bolo primeranou odmenou za jeho námahu“.

Zdroje:

Martin Furman: Opevnenia na Liptove, vydal Martin Furman v Žiline, 2016

http://opevnenia.df-s.sk/

http://www.nostalgicketatry.sk/historia/popradskepleso.html

http://psko.szm.com/historia.html