O komunikácii (3) – Čítanie stôp


Cesta k porozumeniu.

K celostnej komunikácii patrí aj poznanie, že všetko so všetkým súvisí. Ešte včera som vymýšľal, ako premostím prechod od Musašiho k stopovaniu. Ráno pán Bavor zverejnil článok o vzdelanosti národa, kam som vložil reakciu o maliarovi Quidovi Mánesovi… a po niekoľkých hodinách mi zaplo, ako to náhodou pekne do seba zapadlo.

Pre Musašiho bola cesta meča hlavne duchovnou záležitosťou. Čo sa naučil pri šerme, mohol uplatniť pri akejkoľvek inej činnosti a naopak. Pozorovaním prírody sa učil ovládať meč. Musaši bol aj maliar a jedným z jeho obrazov je tento:

(obr-Miyamoto-Musashi-Tuschezeichnung)

Skúste sa na chvíľku pozrieť na ten obraz a interpretovať ho. Pôsobí na vás pokojne? Je statický, alebo dynamický? Prečo ho Musaši vlastne namaľoval, čo bol jeho motív?

Je možné, že podobne, ako v príhode s pivonkou v minulej časti si mnohí povedia „pekné, ale nuda, aj krajšie poznám“. Márne sa snažíte niečo významného nájsť na miestach, kam maliari vkladajú najdôležitejšie prvky podľa klasických poučiek kompozície. Máte pravdu, tam to nie je. Všimli ste si však dobre toho vtáka? Možno sa nájde dobrý pozorovateľ prírody, čo už vie. Vták tohto druhu, niečo ako náš strakoš, totiž v pokoji na konári sedí takto:

(obr-rudolf_cafal_186589)

Ak to ešte nie je jasné, všimnite si chvost a nohy. Musašiho strakoš nesedí na konári, nohy má napnuté a na konári balansuje chvostom. Ten dlhý tenký prút teda nie je v pokoji, ale prudko sebou švihá vo vetre. Skúsenejší pozorovateľ si už dokonca podľa držania tela strakoša vie predstaviť silu vetra. Musaši teda obdivuje, ako strakoš v tomto vetre môže bez námahy tak stabilne stáť na svojom mieste a pôsobiť takým pohodlným a pokojným dojmom.

To však nie je všetko. Strakoš si na ten švihajúci prút najskôr musel sadnúť. Aké teda musí mať to vtáča vo svojej malej hlave schopnosti, keď dokáže úplne presne zosúladiť rýchlosť a smer svojho letu s nepravidelným pohybom tenkého konára tak, že sa na ňom bezpečne a stabilne usadí. Ten prút má približnú dĺžku samurajského meča. Presný odhad jeho rýchlosti a dráhy je pre vtáka vecou prirodzenosti, pre samuraja niekedy vecou života a smrti.

*

Prejdime ku Quidovi Mánesovi a jeho obrazu:

(Quido_Manes_1828-1880_-_Liska_cihajici)

Na prvý pohľad možno nenachádzate veľa spoločného okrem toho, že obraz je čiernobiely, pracuje s tonálnou perspektívou a sú na ňom zvieratá. Hlavný motív je líška. Číha na vtáka, možno je to drozd, ktorý je však v divnej polohe, ani nesedí na konári, ani neletí. Možno mávnete rukou, veď je aj tak mimo hlavných kompozičných línií až pri okraji obrazu. Chyba.

Dobrý pozorovateľ prírody vidí, že vták sa zaujíma o bobule na strome. Zobnúť počas letu takúto bobuľu je podobné umenie ako sadnúť na tenký konár. Drozd si to vymyslel tak, že v rýchlom lete urobí oblúk nahor priamo pod bobuľami, zotrvačnosťou vyletí až k nim, až takmer stratí rýchlosť a začne padať. V tom momente musí byť presne na úrovni bobúľ, aby mu stačilo zavrieť zobák. Podobná figúra sa v leteckej akrobacii volá hammerhead, ale aj špičkoví piloti sa sústreďujú len na to, aby v pravý okamih elegantne otočili lietadlo nadol. Chýbajú tam tie bobule, ktoré by zozobli.

Quido Mánes, skvelý pozorovateľ prírody, bol teda fascinovaný takýmto divadlom, podobne ako Musaši obdivoval majstrovstvo drozda a jeho schopnosť predvídať a plánovať. Tu je však naviac aj líška. Keď drozd poletuje po lese, nemá líška šancu. Ale keď robí hammerhead pod bobuľami, vtedy je na chvíľku v mŕtvom bode bez rýchlosti a bez možnosti okamžite zmeniť smer. Vtedy má líška šancu. Musí byť však v tom čase na správnom mieste a v správnej polohe, pripravená. Musí teda rozumieť tomu, čo plánuje urobiť drozd a musí správne predvídať jeho plán.

*

V mladosti som hltal knižky Coopera, Setona a podobné, o umení Indiánov a zálesákov stopovať zver. Hodiny som vtedy chodil s nosom namiereným k zemi a hľadal som stopy. Vtedy som ešte nevedel, že samotným pozeraním na stopy sa človek stopovať nenaučí.

Povedzme číhajúca líška na Mánesovom obraze tiež v mäkkej lesnej pôde zanechala stopy. Keby ich videl Indián, podľa ich vzájomnej polohy, pretože dôverne pozná líščiu anatómiu, by si vedel predstaviť, v akej je pozícii. Doslova by ju videl svojim vnútorným zrakom tak, ako ju my vidíme na obraze. Drozda by nevidel, no vedel by, ktorým smerom líška hľadela a všimol by si bobule. Možno aj trus pod stromom. Jeho predstavivosti by to stačilo, lebo dieťa prírody túto scénu videlo už stovky ráz. Indián by nám podľa stôp presne popísal to, čo vidíme namaľované na obraze, pretože pozná prírodu.

Stopovanie, to je teda hlavne predstavivosť, skúsenosť a množstvo znalostí. Že to už nemôžeme zažiť na vlastnej koži?

Stopovanie, to je aj Sherlock Holmes a Viliam z Ecovho Mena ruže. Stopovanie je čítanie života z nebadaných znakov, ktoré mimochodom zostávajú vo svete. A presne to je aj dejepis. Na poznanie histórie nám nestačí čítať staré listiny a kroniky. To sú len stopy ľudí a dejov. Potrebujeme hlavne životnú skúsenosť, znalosti a predstavivosť. Aj dejepis potrebuje stopárov.

 

 

 

 

Zdroje:

http://alfazentauri.com/wp-content/uploads/2016/03/Miyamoto-Musashi-Tuschezeichnung.jpg

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a7/Quido_Manes_1828-1880_-_Liska_cihajici.jpg

http://www.nahuby.sk/images/fotosutaz/2010/01/31/Lanius-excubitor/rudolf_cafal_186589.jpg

 

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Navaja se štítky , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

5 reakcí na O komunikácii (3) – Čítanie stôp

  1. Bavor V. napsal:

    Myslím, že teď by se to čtení stop docela hodilo. Hlavně vystopovat toho, kdo tu začal dělat vlny. Kdo stojí ještě za Kalouskem… A jaká byla role Dienstbera…

  2. strejda napsal:

    Navajo, tak to je superpočteníčko. Jakoby z jiného, dalekého světa. Velký dík, je o čem přemýšlet.

  3. vonrammstein napsal:

    Perfektní! Nevěděl jsem, že jste filosof. Ale jste.

Komentáře nejsou povoleny.