Stodesaťročná malá vodná elektráreň v Ľubochni


 

Unikát je niekedy celkom nenápadný. To je aj prípad malej vodnej elektrárne v najsevernejšom kúte Veľkej Fatry. Do Ľubochne návštevníci prichádzajú s inými a vzdialenejšími cieľmi a okolo elektrárne zväčša prejdú náhlivo. Zastavujú sa hlavne pacienti Endokrinologického ústavu, ktorým je pri dlhodobom pobyte vhodné každé rozptýlenie.

Malú vodnú elektráreň však postavili v rokoch 1903 – 1904 a bola vtedy unikátom v strednej Európe. Nie tým, že by nebolo iných malých vodných elektrární, ale tým, že slúžila na pohon úzkorozchodnej lesnej železnice. Niektorí hostia pána Bavora si na túto železnicu spomínajú, určite o nej písal minimálne Slim. Železnica a elektráreň slúžili nepretržite do roku 1966, potom trať železnice rozobrali a elektráreň spustla. Ešte začiatkom 90-tych rokov minulého storočia vyzerala elektráreň takto.

Typická železničná súprava na zvoz dreva vyzerala takto.

Ak vám táto elektrická lokomotíva nie je povedomá, máte pravdu. Je to atyp vyrobený len pre Ľubochniansku železnicu a po skončení životnosti sa tieto stroje zošrotovali. Nepremávali nikde inde. Na obrázku si tiež všimnete, že súprava nemala vagóny na zvoz dreva. Na tento účel slúžili variabilné dvojnápravové podvozky, na ktoré sa ukladali kmene a tieto si na dvojici podvozkov vytvorili „vagón“. Hore dolinou premávala súprava naľahko, len lokomotíva s prázdnymi podvozkami, prípadne s osobným vagónom pre lesných robotníkov. Trať mala po celý čas taký sklon, že smerom nadol šli kmene na podvozkoch samospádom a bolo ich treba len brzdiť.

Viac podrobností o železnici nájdete na tejto prepracovanej stránke miestneho rodáka Stanislava Kameniara.

O časoch, keď ešte železnica fungovala, som počul od suseda, ktorý vtedy žil na Nižnom Tajchu: „Z elektrárne boli natiahnuté drôty popri celej železnici až k nám. Aj my sme mali odtiaľ elektrinu. Keď šla lokomotíva nahor, postupne nám brala výkon a podľa toho, ako zhasínala žiarovka, sme vedeli, ako je ďaleko. Bohvieaký výkon to nebol. Mohli sme buď svietiť, alebo počúvať rádio. Spomínam si, ako sme počúvali prenos, keď naši hrali v Čile majstrovstvá. Ako išla lokomotíva hore, tak nám to vypadávalo, ej ale sme bohovali…

V priebehu 90-tych rokov minulého storočia elektráreň opravil jeden z miestnych rodákov, ktorý sa vrátil z emigrácie a využil aj práve dostupnú štátnu podporu. Dnes vyzerá budova elektrárne takto.

Ak pôjdete okolo a zastihnete niekoho z prevádzkarov, požiadajte o krátku exkurziu. Majiteľ na tento účel pripravil výstavku starých fotografií a môžete si pozrieť aj vybavenie. Zaujímavý je aj exteriér. Voda, ktorá poháňa turbínu, sa zhromažďuje v umelom jazere na Ľubochnianke asi 1 km povyše. Tok rieky tam uzatvára hať, ktorú miestni volajú „Brána“ alebo „Bránička“.

Odtiaľto časť vody tečie kanálom popod les. Popri kanáli vedie náučný chodník a ak si viete tento kanál predstaviť aj na športové využitie, tak – áno, nebráni tomu nič, snáď okrem teploty vody.

Horná budova elektrárne, kde končí prívodný kanál, vyzerá takto. Vpravo je mreža, na ktorej sa zachytáva všetko, čo pláva vo vode. Od mreže nasleduje niekoľkometrový spád do dolnej budovy s turbínami. Vľavo je odtokový kanál, ktorým preteká nadbytočná voda.

Od elektrárne použitá voda odteká podzemným kanálom do hlavného toku Ľubochnianky. Tento podzemný kanál vyúsťuje pod „Veľkým vodopádom“ v parku. Niekoľko ďalších obrázkov elektrárne aj ej vybavenia nájdete tu. Na prípadnú všetečnú otázku na prevádzkové podmienky – koľko dní do roka má elektráreň dostatok vody – voda v riečke Ľubochnianke kolíše, ale skôr jej je viac, než elektráreň potrebuje a veľká časť stále tečie od Bráničky hlavným korytom. Ani v zime Ľubochnianka nezamŕza až na dno a hoci je kanál na povrchu zamrznutý, popod ľad stále tečie dostatok vody k turbínam.

Elektráreň je teda obnovená, ale železnica už neexistuje. Jej koniec je možno poučný Niekedy začiatkom 60-tych rokov prepočítali ekonómovia, že sa prevádzka železnice neoplatí. ČSSR mala dostatok lacnej ropy od veľkého brata a ekonómom vychádzalo, že preprava dreva nákladnými autami bude lacnejšia. Tak železnicu rozobrali a na časti jej zvršku vedie dnešná asfaltka do Ľubochnianskej doliny. Ekonómovia nepočítali s tým, že o necelých 10 rokov príde veľká ropná kríza, ropa zdražie a už nebude lacná nikdy. Pravdepodobne ani nezapočítali nákladné opravy asfaltky, ktorá v zime musí znášať snežné pluhy a celý rok záťaž kamiónov s drevom. A už vôbec ekonómov nenapadlo, akým turistickým magnetom by dnes táto železnica mohla byť.

Reklamy
Příspěvek byl publikován v rubrice Navaja se štítky , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

6 reakcí na Stodesaťročná malá vodná elektráreň v Ľubochni

  1. vonrammstein napsal:

    To je nádherný místo! Hlavně to jezírko a kanál.
    Ekonomům se zas tak moc nedivím, když vidím kapacitu toho vláčku. Dlouhej náklaďák uveze minimálně desetinásobek, když nepočítám případnej návěs. Mašinka je ovšem naprosto kouzelná 🙂

  2. jaa napsal:

    Já to říkám furt, že naši předkové byli mistři mistry a my jsme jen … mno nafoukaní trolové. A s tou železničkou… kdo ví, ony se třeba plány najdou a obnoví… nebude se smrdět naftou. pokud je vše ostatní funkční.. nic by tomu nemělo bránit a turistická atrakce jako ….. Myslím, že kdybychom se líp dívali.. takových unikátů by se našlo víc.
    Díky Navajo

  3. Hudec napsal:

    To je moc hezké.

  4. kchodl napsal:

    Moc hezké! Díky.

  5. oh napsal:

    Ta atypický lokomotiva mi něco připomínala. A protože mašinky můžu, tak jsem našel nějakou vzdálenou přízeň od AEG.
    http://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/5210-Prehlad-uzkorozchodnych-zeleznic-na-Slovensku/

    A také něco málo o historii slovenských lesních železnic

    • NavajaMM napsal:

      Vďaka, tú stránku železníc som poznal, ale tento film som videl prvý raz. Pekný úryvok je tam aj o tejto elektrárni. V čase, keď sa nakrúcal ten film, už dala obec opraviť strechu (keď som ju videl prvý raz, bola to ruina s prepadnutou strechou) a opraviť fasády. Pán Žihľavník hovorí už o tom, že sa plánuje obnovenie prevádzky.
      Na lesnej železnici jazdili aj parné lokomotívy, najmä do bočných dolín, ktoré boli strmšie a neboli elektrifikované.

Komentáře nejsou povoleny.