Príklady česko – slovenskej vzájomnosti v dejinách (1)

V roku 1843 vyšla v Pešti pôvabná knižka Jána Kadavého: Wzájemnost ve příkladech mezi Čechy, Moravany, Slováky, Slezáky i Lužičany. Z tejto knižky, ako som onehdy v jednej z diskusií sľúbil, uvádzam niekoľko inšpiratívnych úryvkov, dnes vybrané príklady Čechov a Moravanov na Slovensku.

• Roku 984 navštívil Vojtech ako biskup Slovensko a v Ostrihome na dvore Gejzu, uhorského vojvodu, bol prijatý s veľkou úctou. Tu učil a pokrstil veľké množstvo ľudu, zvlášť však Štefana, neskoršieho kráľa Uhorska. Tu na mieste, kde dnes stojí kostol sv. Vojtecha, verejne kázal ľudu (Palacký, Geschichte von Böhm. I. 237), bez všetkých pochýb v jazyku slovenskom, pretože Vojtech sotva vedel maďarsky a Slováci toho času už boli kresťania. Maďari až potom kresťanské náboženstvo prijímali. Že už prví uhorskí králi boli ctiteľmi slovenskej reči, zdá sa svedčiť aj to, že kráľ Štefan alebo niektorý z jeho zástupcov nosil na mešci vyšívané slovanské slová, menovite cyrilikou (Šafárik, Slovanské starožitnosti, str. 822).

 

• Kráľovskú korunu, ktorou uhorskí králi bývajú až doteraz korunovaní, od rímskeho pápeža Silvestra II. prvému uhorskému kráľovi Štefanovi priniesol Čech, menom Ostřík, inak Rádla alebo Anastasius, opát Svätomartinský (vrch sv. Martina, Martinsberg, asi 2 hodiny od Rábu) v Uhorsku, predtým prvý opát v Břevnove v Čechách. Neskôr bol od Štefana povýšený na Kaločského biskupa. (Vita sancti Stephani… pag. 75)

 

• Roku 1264 prišli už po druhý raz znamenití poslovia od uhorského kráľa, aby panna Kunhuta (Kunigunde), sesternica českého kráľa Otakara, bola daná za manželku Belovi I., kráľovi uhorskému. Kráľ český na potvrdenie budúceho pokoja medzi ním a kráľom uhorským učinil tak, ako žiadali, vzal Kunhutu a doniesol ju osobne až do Prešporka. Tam prišiel aj ženích Belo a s pannou Kunhutou vstúpil do riadneho manželstva za prítomnosti biskupa Pražského, Olomouckého a braniborského. Potom ženích Béla vzal z oltára zlatú uhorskú korunu a postavil ju na hlavu svojej manželky. (Hájk. Kron. Č. list 246)

 

• Roku 1352 Ľudovít kráľ uhorský poslal svojich poslov ku kráľovi Karlovi do Prahy, aby strany dobrého priateľstva prišiel do Budína. Kráľ český urobil to hneď a bez odkladu; keď tam prišiel, radil uhorský kráľ Karlovi, aby pojal sebe za manželku dcéru Bernarda kniežaťa Švidnického. A Karel súhlasil, zostal tam až cez slávnosť veľkonočnú. I stala sa zmluva tak, pretože Bernard nemá žiadneho dediča, teda že jeho jediná dcéra Anna má byť jedinou dedičkou niekoľkých kniežatstiev sliezskych po svojom otcovi, tiež i po smrti Bolkovej, brata Bernardovho; ak by bez dedičov umrel, diel kniežatstva jeho by pripadol na Annu, pravým celým i dedičným právom, a tieto kniežatstvá sliezske by prináležali českej korune na budúce a večné časy. I priniesli túto Annu do Uhorska a vystrojili tam kráľovi českému svadbu. (Háj. Kron. Č. 323)

 

• Od roku 1440 úhrnom prichádzali Česi do Uhorska. Vtedy, keď po smrti kráľa Alberta nemalá časť Uhrov zamýšľala odobrať korunu pozostalej vdove Alžbete a dať ju poľskému kráľovi Vladislavovi, kráľovná chtiac uhorskú korunu zachrániť pre svojho syna Ladislava (Pohrobka), privolala k pomoci české vojsko pod správou slávneho vodcu Jána Jiskru z Brandejsu. S ním prišli do Uhorska Aksamit a Talafúz. Títo Česi sa rýchlo po polnočných krajoch Uhorska rozplynuli; Jiskra dostal od kráľovnej stolice: Zvolenskú, Gemerskú, Šaryšskú, Abaújvársku a Zemplínsku; Aksamit Spiš a Talafúz Liptov a Trenčín (Paměti Jelšawské a Muranské od Tomáška, str. 62)

 

• Za kraľovania Mathiáša Korvína mnohí Česi v Uhorsku boli a istý Hynek od Turich, český šľachtic, ešte roku 1487 mal vo svojej moci hrad Uzdín v hornom Uhorsku.

 

• Roku 1514 zišlo sa do Uhorska na desať tisícov ľudu českého, aby odtiaľ tiahli na Turkov a pre vieru kresťanskú a kríže aby prijali; ale kráľ učinil prímerie s Turkami. Hneď potom ráčil Vladislav písať Pražanom a všetkým mestám, aby J.M. ratovali na Budíne, že odtiaľ už nemôže a žiadneho ľudu pri sebe nemá, ani za čo prijímať, lebo Uhrom všetko rozdal, a že nepriateľov je množstvo, ktoré má štyri vojská a viac ako 40 000 sedliakov, ktorí sa zobrali na pánov, na zemanov a na biskupov pre krivdy a bezprávia, ktoré im činili, dane a porcie z nich brali a kráľovi nič nedali. Prišli teda do Prahy Plzeňskí vojaci, tiež z Mostu, z Kadane, z Žatca, z Loun, zo Slaného, dosť pekný húf. Potom Pražania a iné mestá vytiahli von k Vilémovu a odtiaľ sa ponáhľali kráľovi na pomoc pod vedením kniežaťa Bartolomeja a pána Bočka z Polné. Vtrhli do Uhorska až do Budína a porazili tie vojská. (Script. R. Boh. Tom III. p. 360-366)

 

• Roku 1526 bol kráľ uhorský a český Ľudovít obkľúčený náramným zástupom tureckým pri Moháči. Tu mnoho rytierov a mnoho ľudu z miest kráľovských na pomoc prišlo, ako Štěpán Šlik, Buštěhradský a iní, Henrich Kutnauer z Kutnova, gróf hradského kraja, tiež statočný rytier Jakub Kyšperský alebo Valecký z Vřesovic a na Valči, kráľovský podkomorník; ten ľud peší z kráľovských miest viedol a pri nich v pavézach sa zavrel a spolu s inými bol od Turkov zabitý; Jindřich Hložek zo Žampachu a na Březně sotva unikol, keď mu krajčír Asman z Mladej Boleslavi koňa dodal a zosadol mu z neho. V tejto ukrutnej bitke kráľ Ľudovít na úteku pred nepriateľmi pádom z koňa zahynul, jeho mŕtve telo, ktoré potom bolo pochované v Belehrade, našiel v bahne český rytier Cetric. O tejto bitke bola aj pieseň zložená (viz Národnie spievanky od Kollára D. II. str. 405). Skladateľ piesne tejto sa zdá byť rodený Čech, čo ukazujú nielen slová české, Slovákom neznáme, ale aj celý spôsob reči. Skladateľ piesne vraví: „Král Ludwik wen z boje wyjel, aniž jeden jej newiděl, Pán Bůh wí kam se jest poděl, toby nejeden rád wěděl“. Odtiaľ sa dá súdiť, že tá pieseň bola zložená hne´d po bitke, lebo telo kráľovo bolo nájdené skutočne až po dvoch mesiacoch.

 

• Roku 1540 vtrhol sultán turecký Soliman do Uhorska… Roku 1541 bol snem v Prahe, na ktorom sa stanovilo, aby sa tiahlo na Turkov do Uhorska. Keď sa tam dostali, pod velením hajtmana Kociana, ktorý ich hladom moril a potom nad nimi aj zradil, tak ich bolo na štyritisíc od Turkov zbitých a zajatých.

 

• Roku 1544 českí hrdinovia Ondrej z Brandejsu a Jablonský zo Žampachu v Uhorsku bojovali. Od toho roku museli Česi každoročne na vojnu s Turkami s premenlivým šťastím mnoho tisíc mužov do Uhorska posielať. Z nich len máloktorým sa podarilo zas svoju vlasť uvidieť. (Mehlers ursprüngliche chron. Gescht. V. Böhm. 3. Band, Seite 79)

 

• Roku 1567 prišiel Maximilián do Čiech na snem, na ktorom bolo stanovené, aby Česi každého 30-ho muža poslali do Uhorska proti Turkom.

 

• Roku 1593 žiadal kráľ Rudolf na všeobecnom sneme v Čechách a pripojených zemiach značné vojsko, ktoré aj bolo povolené a ktoré Melchior Reder, pán na Friedlandoch, viedol do Uhorska. Odňal Turkom 13 pevných hradov so svojimi udatnými Čechmi a mnohý iný prospech nad Turkami získal. A rok na to tiahli Česi zase vo väčšom počte do Uhorska a vyznačili sa udatnosťou pri každej príležitosti. A pretože vojna stále trvala a Turci sa vždy vo väčšom množstve v poli ukazovali, museli Česi aj roku 1595 znovu vojsko priviesť. V kráľovstve bolo zhromaždených 22000 mužov pechoty a 3000 mužov jazdectva, k čomu savt české na svoje vlastné útraty 2000 pancierom odených a 600 mužov ľahkého jazdectva pridali. Náčelníci boli Peter Vok z Rožmberka, Melchior Reder a Venceslav Berka. (Mehlers ursprüngliche chron. Gescht. V. Böhm. III 95)

 

• Okolo roku 1623 mnoho vyhnancov českých a moravských sa obrátili do Uhorska a našli útočište na panstvách kniežaťa Juraja Rákociho (blízko moravských hraníc v Lednici a v Púchove) a na panstvách grófa Turzyho, Illesházyho, pána Révaya, Nádaždyho, Nyáryho a iných (O těžkých protiwenstwích Církve České strana 355).

 

• Jakob Jakobaei a mnohí muži a vyhnanci tohto mena, kazatelia v Uhorsku a slovanských cirkviach, menovite v Trenčíne a v Modre, pochádzajú všetci z Čiech.

 

• Ján Amos Komenský (Comenius), Moravan pochádzajúci z Komny, narodený r. 1592, muž výborne učený a nábožný, posledný biskup bratov českých, rektor školy v Přerove, potom správca škôl v poľskom Lešne, pobudol a napravil školy v Londýne a v Štokholme, prijal povolanie za učiteľa na univerzitu do Elbingu; r. 1648 sa zase vrátil do Lešna, odkiaľ bol povolaný od kniežaťa Žigmunda Rákociho do Potoka (Sárospatak) v Uhorsku, kde školy do poriadku a kvetu priviedol, a roku 1654 zase do Lešna, odtiaľ do Hamburgu a konečne do Amsterdamu odišiel, kde i r. 1672 v Pánu zosnul.

Nabudúce ako voľné pokračovanie uvediem zas niekoľko úryvkov o príkladoch Slovákov v Čechách a na Morave.