Tatra, Matra, Fatra (7. časť) – ako sa dostali do výkladu znaku


Motto: Repetitio mater studiorum… et pater imbecilitas mentis.

Keď začiatkom 90-tych rokov minulého storočia vznikala podoba súčasného štátneho znaku Slovenskej republiky, bol v komisii aj prof. Jozef Novák z Univerzity Komenského, významný slovenský heraldik. Podľa jeho odborného posudku mal znak vyzerať ako z pečate Ľudovíta Veľkého zo 14. storočia, kde bolo trojvršie podstatne menšie, ako v konečnej verzii znaku.  Nižšie pripájam obrázok z posudku prof. Nováka a na porovnanie aj súčasný štátny znak.
f07-obr-1

Obrázok som prevzal z tohto rozhovoru (webnoviny.sk), kde prof. Novák vysvetľuje, že „trojvršie“ pôvodne boli gotické oblúky, na ktorých stál dvojkríž, nie vrchy. Bol natoľko proti prijatej verzii, že nesúhlasil, aby ho menovali ako spoluautora znaku, hoci tvorcovia čerpali z jeho odborného názoru napríklad aj na tvar kríža.

Citujem časť z rozhovoru s prof. Novákom:

„Otázka: Teda nie Tatra, Matra Fatra?
Prof. Novák: Nie. To sa začalo zdôrazňovať za čias štúrovcov. Preto štúrovci, prvá Slovenská národná rada a neskôr Matica slovenská začala používať vysoké trojvršie s pomerne špicatými vrcholmi. Heraldicky to nebolo správne, pretože sa z toho stala figúra. Protirečí to pravidlám heraldickej tvorby o kladení farieb. Na červenom pozadí modré trojvršie je neheraldické. Aj zelené je neheraldické.“

Čo to znamená, že trojvršie v znaku nie je heraldicky správne?
Heraldické znaky vznikali ako rozlišovacie symboly na štítoch bojovníkov a kvôli jasnému a zreteľnému rozlíšeniu, aj na veľkú vzdialenosť, museli spĺňať rigorózne stanovené pravidlá. Odborníkom a arbitrom nad formálnou čistotou heraldických znakov býval v stredoveku kráľom menovaný šľachtic – herold, ktorého funkcia bola úrovňou dôležitosti ako ministerská. Z množstva heraldických pravidiel uvediem aspoň niektoré pre nás najdôležitejšie a prípadných záujemcov odkazujem na anglickú stránku v zozname zdrojov alebo inú odbornú literatúru (napr. Ladislav Vrteľ, Osem storočí slovenskej heraldiky, alebo Heraldický katechizmus od toho istého autora).

  • V erboch je možné používať len kovy (zlato a striebro) a len heraldické farby (červenú, modrú, čiernu a zelenú). Zlato a striebro je možné zobrazovať žltou a bielou farbou.
  • Prípustné je klásť len kov na farbu, alebo farbu na kov. Nikdy kov na kov, ani farbu na farbu. Výnimku malo v stredoveku len Jeruzalemské kráľovstvo, ktoré používalo kombináciu zlata a striebra. Toto je základné heraldické pravidlo.
  • Znameniu na erbe sa hovorí heraldická figúra. Tá musí byť zobrazená štylizovane, plošne, nie tieňovaná ani zdobená, nie v perspektíve, musí byť zrozumiteľná bez slovného vysvetlenia.
  • Okrem heraldických figúr sú v erboch figúry heroldské, tie sú len geometrickým delením štítu.
  • Obsah erbu musí byť jednoduchý, musí obsahovať čo najmenej figúr a farieb.

Na základe vyššie uvedených pravidiel je teda zrejmé, že v slovenskom (ale aj pôvodnom uhorskom – obrázok nižšie) znaku, je figúrou len strieborný dvojkríž, v uhorskom znaku aj zlatá koruna. Kopčeky sú farebné, ako aj plocha štítu, takže správne nemôžu byť heraldickou figúrou, len geometrickým delením štítu.

Súčasťou erbu je aj jeho slovný popis – blazón. Tento popis sa vyjadruje špeciálnou terminológiou a používa heraldické štandardy, aby bol blazón stručný. Erb sa popisuje ako človek, ktorý stojí oproti vám. Takže napravo vidíme ľavú stranu erbu. Heraldické štandardy presne určujú, ako majú vyzerať heraldické figúry. Ak je napríklad lev použitý ako heraldická figúra, lev musí byť vztýčený, zobrazený v profile zľava, predné laby musí mať vystreté dopredu, musí mať viditeľné zuby, jazyk a pazúry, tie sa nazývajú zbrojou. Odchýlky od tohto štandardu sú prípustné, ale musia sa v blazóne vyslovene uviesť.

Napríklad oficiálny blazón malého znaku Českej republiky znie: „malý štátny znak je tvorený jediným poľom, na ktorom je umiestnený na červenom podklade strieborný dvojchvostý lev v skoku so zlatou zbrojou a zlatou korunou“. Český lev sa teda od štandardného odlišuje tým, že je dvojchvostý, je v skoku, t. j. má jednu zadnú labu o niečo vyššie, jeho zbroj je zlatá a nesie zlatú korunu.

Oficiálny blazón znaku Slovenskej republiky znie: „na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia“.
Pre porovnanie blazón znaku Maďarskej republiky: „má špicato zakončený polený štít, pravé pole je sedemkrát červeno-strieborno delené, ľavé pole zobrazuje zelené trojvršie na červenom podklade, na prostrednom kopci je zlatá korunka, z ktorej vystupuje strieborný dvojkríž. Na štíte je Svätoštefanská koruna.“
f07-obr-2

Tatra, Matra a Fatra sa v žiadnom súčasnom blazóne nevyskytujú a nikdy neboli v blazóne žiadneho znaku. Pravidlá heraldiky niečo také vylučujú.
Ako sa nám teda dostali do povedomia?
Jozef Novák za zodpovedných označil štúrovcov, no výklad znaku s pomenovaním vrchov nájdeme aj u Maďarov, napríklad na ich verzii wikipédie. V ľudovom popise znaku je dôležité poradie. Tatra ako prvá je teda ten najmenej výrazný kopček na okraji štítu a Matra je v strede, najvyššia a najvýraznejšia, s korunou a krížom. V maďarskej verzii ľudového popisu majú dokonca mená aj vodorovné strieborné brvná. Má ísť o symbolické znázornenie štyroch veľkých uhorských riek: Dunaj, Sáva, Tisa, Dráva.

Podľa väčšiny slovenských aj maďarských historikov tieto asociácie vznikli ako ľudové riekanky niekedy v 16. alebo 17. storočí. Významnú úlohu však začali hrať až počas reforiem Márie Terézie, hlavne jej školskej reformy. Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku a záväzné školské osnovy (školský poriadok) v Rakúsku roku 1773 a v Uhorsku roku 1777 (Ratio educationis). Mária Terézia sa tiež zaslúžila o definitívnu podobu štátneho znaku Rakúsko-Uhorska, ktorý vydržal až do jeho rozpadu. Zásadou budovania školstva bolo, že škola musí predovšetkým vychovávať dobrých poddaných. Preto sa domnievam (aj podľa vlastnej skúsenosti z prvých školských tried), že sa žiaci hneď na prvých vyučovacích hodinách naučili, ako vyzerajú štátne symboly a príhodné ľudové riekanky sa stali dobrou mnemotechnickou pomôckou na zapamätanie štátneho znaku. Keď teda do školy chodili štúrovci, boli už najmenej treťou alebo štvrtou generáciou žiakov a oprávnene mali pocit, že tri kopce sú Tatra, Matra a Fatra, veď im to prízvukovali aj ich starí rodičia. Tieto mnemotechnické pomôcky sú tiež zodpovedné za virtuálne priradenie ľavej (heraldicky) polovice znaku k hornatému Slovensku a pravej polovice k rovinatému Maďarsku.
Takto však znak nevznikol a nikdy nebol takto myslený. Pozrime sa na jeho históriu.
f07-obr-3

  1. Prvým štátnym symbolom, ktorý sa zachoval na Minci Gejzu I. z roku asi 970 (hore), bola ruka so zástavou. Približná podoba a symbolika ostala pravdepodobne zachovaná v erbe mesta Nitra (dolu), no zástava na minci neobsahuje zreteľný dvojkríž. Gejza bol zároveň údelným nitrianskym kniežaťom.
  2. Strieborný dvojkríž v červenom poli sa ako štátny symbol ustálil za vlády Bela III. v rokoch 1173 – 1196. (hore) Dvojkríž odkazuje na Byzantskú tradíciu. Belo III. vyrastal na dvore Byzantského cisára. Na druhej strane, slovenská motivácia dvojkríža zdôrazňuje misiu Cyrila a Metoda, ktorá tiež pochádzala z Byzancie. Tento symbol sa zachoval v čistej podobe aj v erbe mesta Zvolen (dolu).
  3. Tradičným erbom rodiny prvých uhorských kráľov – Arpádovcov, bol červený štít rozdelený štyrmi striebornými brvnami. V červených pruhoch sa často zobrazovalo aj deväť kráčajúcich zlatých levov. Tento znak sa prvý raz objavil okolo roku 1202 za Imricha a používal sa až do konca 13. storočia, keď Arpádovci vymreli po meči.
  4. Trojvršie sa v štátnom znaku Uhorska po prvý raz objavilo s mladým Přemyslovcom Václavom III. roku 1301. Na Uhorskom tróne bol ako protežant Matúša Čáka, prijal uhorské meno Ladislav V. a hoci bol mladý, vládol asi len päť rokov, keď ho v Olomouci zavraždili a rod Přemyslovcov vymrel po meči. Po Václavovej smrti používali Anjouovci veľmi podobnú pečať ako Václav, trojvršie však vyzerá viac len ako opora kríža (pozrite prvý obrázok s palcom Jozefa Nováka).
  5. Václav bol sokom Karola Róberta z rodu Anjou a po Václavovej smrti nastúpil na trón a s ním dynastia Anjouovcov. Otec Karola Róberta, Karol Martel, bol po matke dedičom uhorského trónu a svoje nároky preniesol na Karola Róberta. Erb vyjadruje spojenie oboch dynastických línií, vľavo mužskej – Anjou a vpravo ženskej – Arpádovskej.

f07-obr-4

  1. Po Anjouovcoch bol uhorským kráľom pomerne dlho (1387 – 1437) Žigmund Luxemburský. Žigmund používal ako štátny znak štvrtený erb s Arpádovskými brvnami a jednohlavým orlom (orlicou podľa českej heraldiky). Na minciach používal dvojkríž bez trojvršia.
  2. V nasledujúcom období sa používal dvojkríž striedavo s trojvrším alebo bez neho. Matej Korvín (vládol 1458 – 1490) napríklad na minciach používal štvrtený znak (hore), kde bol dvojkríž bez trojvršia, ale na pečati (dolu) bol dvojkríž na trojvrší.
  3. V neskoršom období sa už ustálil vzhľad dvojkríža s trojvrším, tu vo veľkom znaku Ľudovíta II. Jagellovského z roku 1525.
  4. Od 17. storočia už znak Uhorska vyzeral v zásade rovnako a bez heraldicky podstatných zmien. Tu napríklad v denári Mateja II. okolo roku 1615.

Vrátim sa niekoľkými slovami ešte k pečati Václava III.

f07-obr-5

Trojvršie v znaku Václava nemohlo byť pomenované. Jednak preto, že na prelome 13./14. storočia je vrchol rigoróznej heraldiky a všetky pravidlá sa dodržiavajú. A jednak preto (ako sme videli v predchádzajúcich častiach), že Fatra je ešte názov horského priechodu a uplynie ešte viac než 60 rokov, kým Ľudovít Veľký založí Kraľovany a nechá vybudovať priechod, ktorý dostane názov Fatra parva – Malá Fatra.
Nie som odborník na heraldiku, preto mi ostáva veriť, že v erbe Václava III. je naozaj trojvršie. Len on a jeho súčasníci, napríklad Matúš Čák s určitosťou vedeli, prečo sú tieto tri hrudky pod dvojkrížom a čo majú vyjadrovať. Mám totiž podozrenie, že len z dnešnej perspektívy pod dvojkrížom automaticky vidíme trojvršie. No čo ak je to koruna? Václav mal oproti rivalovi Karolovi Róbertovi aj tú výhodu, že bol korunovaný pravou svätoštefanskou korunou, ktorú Matúš Čák dopravil uschovať k Václavovmu otcovi do Čiech. Svätoštefanská koruna sa do Uhorska vrátila až po smrti Matúša Čáka okľukou cez Sedmohradských veľmožov a za značné ústupky. Zaujímavá je aj skutočnosť, že Žigmund, ktorý tieto tri hrudky pod dvojkrížom nepoužíval, oficiálne nepoužíval ani titul Uhorského kráľa.
Trojvršie pod dvojkrížom teda s prestávkami existuje viac ako 700 rokov. Asi len 250 rokov týmto vŕškom ľudia hovoria Tatra – Matra – Fatra. Týmto sa vraciam k zmyslu motta tohto seriálu. Sme zajatcami znalostí, ktoré sme si nechali opakovaním vypáliť do mozgových závitov. Stačia tri generácie systematického opakovania, aby sme začali veriť, že niečo existuje „odjakživa“.
navajamm
Zdroje:
http://www.webnoviny.sk/ostatne/clanok/360637-novak-nie-tatra-matra-fatra-ale-goticke-obluky/
http://www.internationalheraldry.com/
http://www.skolskyportal.sk/vzdelavanie-vychova/najvacsia-reforma-skolstva-v-rakusko-uhorsku-je-spojena-s-menom-marie-terezie
http://en.academic.ru/dic.nsf/enwiki/680446
http://www.inf.u-szeged.hu/~tanacs/cserkesz/cserk/cimer.html
http://www.buyflags.eu/sk/vlajky-informacie/historia-slovenskej-vlajky

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Navaja se štítky , , , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

18 reakcí na Tatra, Matra, Fatra (7. časť) – ako sa dostali do výkladu znaku

  1. Bavor V. napsal:

    Při pohledu na Václavův – Ladislavův znak, vidím skoro jasně cyrilometodějský kříž, který vystupuje z královské koruny. Což vlastně dosvědčuje i ta linka pod „vrcholy“, která podle mého názoru jen ukončuje tu korunu.

    • NavajaMM napsal:

      Vďaka za názor nezaujatého oka.

      • Bavor V. napsal:

        Vycházím z toho, že hory se v heraldice vyjadřovaly třemi nestejně vysokými „zuby“.

        • NavajaMM napsal:

          Myslím, že ste to práve trafili tou spodnou linkou. Heraldický štandard koruny je tento:

          • Bavor V. napsal:

            Záhadou ale zůstává, jak se to změnilo na hory.

            • NavajaMM napsal:

              V podstate sa to nemuselo zmeniť. Koruna, z ktorej vyrastá dvojkríž, je aj v neskoršom znaku Uhorska. Tie hory mohli pribudnúť celkom nezávisle. Okrem echt národovcov (slovenských aj maďarských), ktorí všetko v znaku považujú za symbol niečoho, sa slovenskí aj maďarskí seriózni heraldici zhodujú, že tie hory sú hlavne ako podstavec pod dvojkríž, aby sa nevznášal vo vzduchu. Heraldicky to nie je figúra, ktorá by musela mať význam.

  2. Joda napsal:

    Je zajímavé, jak se některé informace, třeba až po letech, začínají dávat dohromady. Já jsem byl před několika roky na rekreaci v Zakopaném. Měli jsme tam polského průvodce, který nám kromě pamětihodností povykládal i něco o historii.
    Když bylo v roce 1867 vytvořeno dvojstátí Rakousko-Uhersko, bylo třeba vytýčit i hranice mezi Rakouskem (včetně Čech, Moravy, Slezskaa dalších zemí) a Uherskem (Dolní a Horní Uhry, Sedmihradsko a Chorvatsko). Do rakouské části habsburské monarchie patřila i kořist z dělení Polska, tzv. Halič (polsky Galicja), tj. Krakovsko (se Zakopaným) a další území s hlavním městem Haliče – Lvovem, dnes na Ukrajině. Hranice v místech mezi dnešním Rakouskem a Maďarskem vedla přibližně kolem řeky Litavy (odtud neoficiální název pro rakouskou část Předlitavsko a uherskou část Zalitavsko). Rovněž hranice mezi dnešní Moravou a Slovenskem byla historická a nevyvolávala nějaké velké spory. Tedy, kromě drobných úprav hranic, které byly dořešeny až po roce 1992 (osada U Sabotů, Kasárna).
    Problémy byly při stanovení severních hranic Horních Uher, tj. jižních hranic Haliče. O těch se vedly tvrdá jednání mezi uherskou a rakouskou delegací, přičemž Vídeň se nechala zastupovat místními haličskými orgány. Hranice na Oravě (západně od Tater) a na Spiši (východně od Tater) byly vytýčeny tak nejasně, že se o ně po rozpadu Rakouska-Uherska, ale i po celou dobu první Československé republiky a Slovenského štátu vedly spory. Dodnes čas od času přijde některý slovenský / polský národovec s názorem, že by se některé vesnice na Oravě měly vrátit Slovensku / některé vesnice na Spiši měly vrátit Polsku.
    Největší úspěch zaznamenala haličská delegace v oblasti Zakopaného. Dosáhla posunutí hranice směrem na jih, čímž se část Vysokých Tater dostala do Haliče (a následně do Polska – jaká to prozřetelnost Haličanů). Ostatně v Zakopaném dodnes stojí pomník na připomínku této události. Obě delegace chtěly, aby hranice měla nějaký pevný bod, nejlépe, aby procházela vrcholem některého z horských štítů. A teď pozor. Dle našeho průvodce haličská strana prosazovala vrchol hory Vysoká. S tím uherská strana zásadně nesouhlasila a tak byl za hraniční kompromisně určen nedaleký vrchol Rysů. Já jsem až teď, na základě Navajových příspěvků pochopil, proč bylo pro uherskou stranu nepředstavitelné, že by hranice vedly vrcholem Vysoké – vždyť pro ně to byla ona legendární Tátra. V roce 1867 zřejmě nikdo z uherské strany nepochyboval o tom, že ty tři hrbolky pod křížem je trojvrší.

    • NavajaMM napsal:

      Pane Joda, díky za toto rozprávanie. Presne ako píšete, história ostala v čriepkoch roztrúsená v regiónoch a napokon musí pasovať do celistvého obrazu. Nevedel som o tomto hraničnom spore o vrcholy, v zdrojoch som našiel, že sa niekoľkokrát posúvala hranica pod Rysmi v Doline Rybieho potoka. To je tá dolina, kde leží pleso Morské oko. Bol istý čas, keď hranica viedla Morským okom a stredom potoka, ale Poliaci dosiahli, aby sa hranica viedla hrebeňom Žabích štítov.
      Verím, že pri „spore o Vysokú a Rysy“ zazneli aj argumenty z Kosmovej kroniky a tak bolo v záujme R-U historikov podobné zdroje spochybniť. Chápem tiež, prečo sa v rovnakej línii pokračovalo za Československej republiky – nároky na posun hranice boli stále aktuálne a nedávne premenovanie Českej doliny nesvedčí o tom, že už nič také nehrozí.

      • NavajaMM napsal:

        Malý dodatok – dôsledkom posunu hranice na Vysokú by Poľsku pripadla Česká dolina a Žabia Bielovodská dolina.

        • Joda napsal:

          Když si uvědomíme že :
          1. Přístup do Bielovodské doliny je od hraničního přechodu mezi Slovenskem a Polskem Lysá Poľana,
          2. Při přejmenování České doliny na Těžkou dolinu se argumentovalo tím, že přídavné jméno Česká vzniklo nesprávným překladem původního polského Ciezka,
          tak je možné, že v 19. století si Haličané (Poláci) dělali nárok na Bielovodskou a Těžkou (Českou) dolinu.
          Zajímavé je, že ve 20. století se při hraničních sporech neargumentovalo geografií, ale národností obyvatel sporných vesnic.

          • NavajaMM napsal:

            Tá hranica mala asi najlapidárnejšie dôsledky na ľudí, čo mali majetky (pozemky) na obidvoch stranách hranice. A toho bolo dosť aj zo zmiešaných manželstiev. Takí sme boli nadšení zo zrušenia hraníc v EÚ, no na tejto hranici s Poľskom som nikdy nevidel colníka mimo hraničného priechodu. A o pašovaní koní z Poľska cez Tatranské sedlá sa popísali romány…

            • Joda napsal:

              Někdy proběhla změna hranic tak rychle, že to pašeráci nestačili zaregistrovat. A tak pašovali koně z Polska do Polska.
              Jak se jmenoval ten film s Brzobohatým a Gregorovou?

              • NavajaMM napsal:

                Asi myslíte film Noční jazdci. Nevidel som ho.

              • Joda napsal:

                Je to o celnících a pašerácích na polsko-(česko)slovenské hranici. Končí scénou, kdy hlavní celník pozoruje pašeráky, jak ženou koně a říká „Chudáci, nevědí, že pašují koně z Polska do Polska“.

      • Joda napsal:

        Je zajímavé, jak odlišně jsou hodnoceny hraniční spory o Oravu a Spiš na polské a slovenské wiki. Nepřekvapivě slovenská wiki zná viníka. Je jím president Beneš, který část slovenského území „daroval“ Polsku.

        • NavajaMM napsal:

          Áno, v oblasti Tatier, Spiša, Oravy, je niekoľko zdrojov potenciálneho napätia medzi štátmi. Našiel so pri tejto príležitosti, že po Mníchove si Poľsko presadilo posun hranice až na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Poľský zisk je na tejto mapke:

          Určite to uľahčilo Hitlerovi presvedčiť vládu SR a Tisa, aby sa slovenská armáda pripojila k útoku na Poľsko.

      • Joda napsal:

        Přímo ze Zakopaného vede lanovka na jeden z tatranských vrcholů, na Kasprový vrch. Těsně pod dolní stanicí lanovky je mnou zmíněný pomník. Tam prý probíhala původní hranice. Je ale docela dobře možné, že před tím, než začala být vytyčována hranice, byla oblast velehor (protože před rozvojem turistiky neměla žádný hospodářský význam) považována za „území nikoho“.

        • NavajaMM napsal:

          Na „územia nikoho“ neverím. Kam až siaha pamäť notárov a kronikárov, boli majetky ohraničované až po najvyššie štíty. Preto aj veľa tatranských štítov nesie názov obce, do chotára ktorej patrili. Lomnický štít patrí k Veľkej Lomnici určite najneskôr od roku 1208, kedy je o tom prvá zmienka a veľmi pravdepodobne už oveľa skôr, ale hranice neboli dohodnuté písomne, len zvykovo a ústne. V roku 1208 sa do Lomnice prisťahovala rodina Berzeviczy a obávali sa, že ich starousadlíci časom o niečo ukrátia, tak si nechali vystaviť listinu priamo od kráľa (vtedy Ondrej II.)
          Ani s hospodárskym využitím to nezáležalo len na turistike. Na horách sa tradične páslo veľmi vysoko. Kravy, ovce i kone bývali až na hrebeňoch celé leto. Okrem toho v stredoveku sa verilo, že Tatry sú zlatonosné a plné drahokamov. Lov na kamzíky, to už bola len taká čerešnička na torte.
          Povera o území nikoho vznikla po mongolskom (tatárskom) vpáde r. 1240. Spiš a podhorie Tatier vtedy ostalo vyľudnené a kráľ pozýval na usadenie kolonistov. Prisťahovalí Karpatskí Nemci boli veľkým dielom z Tirolska a iných chudobných krajov. Kolonisti mávali spočiatku výhody neplatenia daní, ako to bolo pri zakladaní osád na zelenej lúke. Maďarskí historici to potom demagogicky používali ako argument, že predtým obývané kraje sa nekolonizujú, takže predtým museli v týchto končinách byť len husté lesy.

Komentáře nejsou povoleny.